Bratia Grimmovci
Pred dávnymi časmi žili kráľ a kráľovná a tí si každého rána hovorili: „Keby sme tak mali dieťatko!“ A stalo sa raz, že kráľovná zrovna sedela v kúpeli, keď tu z vody vyliezla žaba, přihopkala k nej a povedala: „Tvoje prianie sa splní, skôr ako uplynie rok, narodí sa ti dcérka. „Čo žaba povedala, to sa stalo; kráľovná povila dievčatko, ktoré bolo tak krásne, že kráľ sa od radosti neudržal a usporiadal veľkú slávnosť. Pozval na ňu nielen svojich príbuzných, priateľov a známych, ale aj sudičky, ktoré mali dieťaťu prinesti do vienka rozličné cnosti a nadanie. Sudičiek bolo třináctero do počtu, kráľ mal ale len dvanásť zlatých tanierov, z ktorých mali jesť, a tak musela jedna z nich zostať doma.
Krstiny slávili vo všetkej nádhere, a keď sa slávnosť chýlila ku koncu, jaly sa sudičky dieťa obdarovávať podivuhodnými dary; jedna mu venovala cnosť, druhá krásu, tretí bohatstvo; a tak ďalej jednoducho všetko, čo si možno na svete priať. Keď predniesla svoje želanie jedenásta sudička, tú zrazu vpadla do sály tá trinásta, a pretože sa chcela pomstiť, že nebola pozvaná, bez toho, že by niekoho pozdravila alebo sa na neho len pozrela, zvolala silným hlasom: „Kráľovská dcéra sa vo veku pätnástich rokov pichne o vretienko a zomrie! „A bez ďalšieho slova sa obrátila a odišla zo sály. Všetci boli ohromení úľakom. Tú predstúpila dvanásta sudička, ktorá svoje želanie ešte nevyslovil. Nemohla síce tú zlú Veštbu odvrátiť, ale mohla zmierniť jej vplyv, riekla teda: „neupadne do smrti, ale do storočného spánku.“ Kráľ, ktorý chcel milované dieťa ochrániť pred nešťastím, potom vydal rozkaz, že všetky vretena v celom kráľovstve majú spáliť.
Želanie sudičiek sa vyplnili, dievčatko bolo tak krásne, cnostné a priateľské aj múdre, že kto ju poznal, musel ju milovať. Jedného dňa, to jej bolo práve pätnásť rokov, neboli kráľ ani kráľovná doma a dievčatko zostala v zámku úplne sama. Tak sa prechádzala a prezerala si komnaty aj komory, ako jej bolo libo, a k odnedávna dospela k jednej starej veži. Vystúpila úzkym točitým schodiskom hore a dorazila k malým dvierkam. V zámku trčal zhrdzavený kľúč, a keď ním otočila, dvere odskočili a za nimi bola komôrka, v ktorej sedela pri kolovrátku starenka a usilovne priadla. „Dobrý deň, babička,“ povedala kráľovská dcérka: „čože tu robíš?“ „Pred.“ Odvetila starena a pokývala hlavou. „Vari je to za vec, ktorá tu tak veselo poskakuje?“ Spýtala sa dievča, vzala vretienko a chcela tiež priasť. Ale sotva sa vretienka dotkla, tú sa tá čarovná predpoveď vyplnila a ona sa pichla do prsta.
V tom okamihu klesla na posteľ, ktorá tam stála, a upadla do hlbokého spánku. A ten spánok sa rozšíril po celom zámku, kráľ a kráľovná, ktorí práve pribudli domov a vošli do sály, zaspali as nimi všetko dvořanstvo. Spali tiež kone v stajni, psy na dvore, holuby na streche, muchy na stene, tiež oheň, ktorý plápolal v krbe, znehybnel a zaspal, pečienka sa prestali škvariť a aj kuchár, ktorý chcel kuchtíka, pretože mal niečo opatriť, zpohlavkovat, tiež zaspal . A utíšil sa vietor a na stromoch okolo zámku sa nepohol ani lístoček. Okolo zámku začala rásť húština divokých ruží, a každý rok bola o niečo vyššia a nakoniec celý zámok obrastený, takže ho viac nebolo vidieť; ani kohútika na streche.
Do krajín išla povesť o krásnej Šípkovej Ruženke, ako kráľovskú dcéru nazvali; čas od času sem prichádzali kráľovskí synovia, aby skrze húštinu prenikli k zámku. Ale to sa ukázalo ako úplne nemožné, pretože trniska ako by mala ruky, mladíkmi nimi chytala a oni v nich uviazli, zostali tam visieť a viac sa odtiaľ nedostali, a tak zo sveta zišli bolestnou smrťou.
A tak bežal čas, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.
Po mnohých a mnohých rokoch prišiel raz do tej krajiny opäť jeden princ a počul, ako nejaký starec rozpráva o Šípkovej Ruženke; že tam niekde stojí zámok, v ktorom už sto rokov spí prekrásna princezná, ktoré hovoria Šípková Ruženka, s ňou spí aj kráľ a kráľovná a celý dvor. Starec tiež od svojho dedka vedel, že už prišlo mnoho premnoho princov a pokúšalo sa ju nájsť, snažilo sa preniknúť cez šípkovú húštinu, ale všetci v nej uviazli a biedne zahynuli. Tú junák hovoril: „Ja sa nebojím, idem sa na Šípkovú Ruženku pozrieť.“ Ten dobrý starec ho od toho mohol odradiť, ako chcel, princ na jeho slová nič nedal. A práve teraz uplynulo sto rokov a nadišiel čas, kedy sa mala Šípková Ruženka opäť prebudiť.
Keď sa princ priblížil k ružovej húštine, boli to tou dobou už veľké a mohutné ružové stromy, tú sa samé od seba rozostúpili a nechali ho nezraneného prejsť; za ním sa opäť zavreli v nepreniknuteľnú húštinu. Na zámockom dvore ležali a spali kone a strakaté lovecké psy, na streche sedeli holuby a mali hlavy ukryté pod krídlami. A keď vošiel do zámku, na stenách spali muchy, kuchár v kuchyni mal stále pripraveným ruku, ako chcel kuchtíka udrieť, deva sedela s čiernym kohútom, ktorého chcela ošklbať. Tú išiel ďalej a videl v sále ležať a spať dvoranov, hore na tróne ležal kráľ aj kráľovná a spali. Tak šiel stále ďalej a všetko bolo tak tiché, že počul svoj vlastný dych, až konečne prišiel do veže a otvoril dvere tej komôrky, v ktorej spala Šípková Ruženka. Tam teda ležala a bola tak krásna, že sa toho pohľadu nemohol nabažiť, sklonil sa k nej a pobozkal ju. Akonáhle sa jej dotkol ústami, otvorila Šípková Ruženka oči a milo na neho pozerala.
Potom zišli spoločne dole a prebudil sa kráľ, kráľovná i dvorania a dívali sa prekvapene jeden na druhého. Aj kone na dvore vstali a potriasali hlavami, psy vyskočili a vrteli chvosty, holuby na streche vytiahli hlavy spod krídel, rozhliadali sa okolo a potom uleteli do polí, muchy liezli na stenách, oheň v kuchyni sa rozhorel, aby ďalej varil jedlo, pečienka opäť začali prskať, kuchár dal Kuchtík konečne ten pohlavok a deva ďalej Škubal čierneho kohúta.
Potom slávili vo všetkej nádhere svadbu princa a Šípkovej Ruženky a žili spokojne až do konca svojich dní